Zakázaná záhrada

Zuzanu Kuglerovú vníma široká čitateľská obec najmä ako prozaičku. Autorka sa môže hrdiť tým, že jej knihy, ktoré oscilujú medzi žánrom povestí a fantasy, oslovili tisícky čitateľov a pravidelne sa umiestňujú na čelných miestach v čitateľských rebríčkoch. Avšak druhým pólom, takpovediac bytostnou emocionálnou časťou Zuzany Kuglerovej, je poézia. Práve preto má na svojom konte niekoľko kvalitných básnických zbierok, pričom jej najnovší poetický opus znesie aj tie najprísnejšie kritéria. Dá sa vtesnať niekoľko desaťročí bolestivo prežitého života do jednej zbierky?Zrejme áno. Autorka Zakázanej záhrady to dokazuje priamo básňou a vierou v slovo a svoj básnický talent. Na širokej ploche vyše stosedemdesiatich strán prechádza spomienkami, tým zázračným ale zároveň trýznivým vnútorným albumom citov, obrazov a situácií, ktorý nosíme v sebe, avšak iba poniektorí to vieme pretaviť do umeleckého tvaru. Zuzana Kuglerová sa neschováva za postmoderné čarovanie so slovami, nezahmlieva to čo chce povedať, ale hľadá správny zrozumiteľný jazyk a ním komunikuje s čitateľom. Úprimná až na dreň, kritická aj sebakritická, milujúca, strácajúca, hľadajúca. „Neviem, kam zmizli staré mamy, / Čo mali v očiach teplo oráčin / Vo vráskach vôňu čerstvej slamy / A v srdci biely obláčik.“ píše autorka vyznanie – spomienku, aby úplne v inom emocionálnom rozpoložení ukončila báseň Šťastné fotografie s podtitulom „Pätnásť rokov v záchodovej mise“ mrazivým konštatovaním: (Ak som niekedy prežila peklo, tak som ho zažila v cirkvi). A tak by sme mohli pokračovať v prípade básní so sociálnou tematikou, básní hľadajúcich dobro v ľuďoch či citlivo mapujúcich svet, ktorý nás obklopuje. Vstúp teda čitateľ do Zakázanej záhrady. Je to skrátka záhrada, v ktorej rastú kvety skutočnej poézie.